Tomáš Bella, novinár Denníka N, navštívil v Libanone MAGNA projekt pre ľudí, ktorí utiekli pred vojnou zo Sýrie. Nižšie vám prinášame úryvok z reportáže, celú reportáž si môžete prečítať tu.

V libanonskom meste Baalbek, dve hodiny cesty z Bejrútu

Priviedol ma sem Martin Bandžák z humanitárnej organizácie MAGNA a v kráľovských kreslách na chodbe mi rozpráva, ako raz býval v tomto hoteli úplne sám (ako napokon takmer vždy), keď na recepciu dorazila zblúdilá partia holandských turistov a pýtali sa, či môžu dostať izbu. Recepčný si ich premeral a vraví: Sme plní.

Hotel od otvorenia v roku 1874 nebol ani jediný deň zatvorený. Keď prežijete dve svetové vojny, občiansku vojnu aj vojny s väčšinou susedných krajín, nebudete predsa odkázaný na prenajímanie izby hocikomu, kto sem prišiel náhodou. Ak je práve slabšie desaťročie, keď sem nikto nechodí, nech je tak.

Výstava rímskeho umenia vo vstupnej hale hotela Palmyra je nič oproti tomu, keď sa v hoteli otočíte späť smerom ku vchodu. Len pár metrov krížom cez cestu stojí Heliopolis, dvetisíc rokov starý súbor rímskych chrámov postavený na ešte oveľa staršom fénickom meste. Miestny Jupiterov chrám bol najväčším rímskym chrámom na svete a rímske Fórum oproti Baalbeku pôsobí, ako keby si v Taliansku najskôr mladí architekti na zmenšeninách nacvičovali, čo chcú raz v Baalbeku postaviť.

Obrovský areál Heliopolisu s desiatkami pamiatok obnovených za talianske a nemecké peniaze má s hotelom Palmyra jednu vec spoločnú: okrem mňa a Martina Bandžáka tu nie sú vôbec žiadni návštevníci.

Pár kilometrov za rímskymi chrámami sa totiž začínajú hory a hneď za nimi je Sýria. Ministerstvá zahraničia väčšiny západných krajín odporúčajú necestovať.

Cestou sem z Bejrútu sme prechádzali piatimi kontrolnými bodmi libanonskej armády: betónové búdky, vrecia s pieskom, pár vojakov so samopalmi. Za Baalbekom už pri prvom kontrolnom bode stoja starostlivo zoradené štyri tanky. Ďalej už libanonské územie nekontroluje libanonská armáda, ale Hizballáh. Zasnežené štíty hôr v diaľke križujú rovné čiary horských ciest, po ktorých preváža zbrane, utečencov, bojovníkov alebo čokoľvek iné, čo treba.

Šéf MAGNA Martin Bandžák žije aj s rodinou v Kambodži a sem si odskočil na pár týždňov vyriešiť papierovačky s miestnymi úradmi kvôli malej klinike, ktorú tu zo slovenských darov MAGNA prevádzkuje.

S ním a miestnym šoférom nepôsobí mesto nijako nebezpečne a spomeniem si na pár kamarátov, ktorým by som pokojne cestu sem za pamiatkami odporúčal. Raz stretneme demonštráciu Hizballáhu. O deviatej večer počujem cez zatvorené okenice hotela z ulice jednu dávku zo samopalu, ale potom zaspím.


Podvýživa nie je módna

Zvláštnosťou Libanonu je, že pre Sýrčanov tu neexistujú obrovské utečenecké tábory známe z iných krízových miest. Kto mal veľa peňazí, utiekol do Európy. Kto mal aspoň nejaké, prenajal si byt kdekoľvek v meste, v lepšom prípade pracuje ako poslíček alebo v kuchyni, v horšom žobre. Kto prišiel úplne bez ničoho, býva v jednom zo stoviek malých táborov roztrúsených popri cestách po celej krajine: stačí prenajať kus poľa, natiahnuť elektrický kábel, postaviť cisternu.

Šanca dostať sa k lekárovi z takéhoto miesta, pešo cez množstvo armádnych kontrol, je minimálna a kto sa aj dostane, málokedy si lekára môže dovoliť. Preto MAGNA vysiela po oblasti svoju mobilnú kliniku, ktorá pozostáva z týchto vecí: rozkladacia plenta, malý stolík a dve veľké plastové krabice naplnené liekmi.

Dva malé tábory, kde dnes z auta tieto veci vykladáme, sú ako všetky tábory z televízneho klišé. Stany z celtoviny stojace v blate, stany bohatších s vybetónovaným priedomím a kusom priesvitného igelitu namiesto okna. Bosé deti pózujú na vraku starého mercedesu, tínedžeri opravujú skúter. Tehotné ženy, sušiaca sa bielizeň. Kozy okolo hliníkovej latríny, psy na smetisku, odtrhnutá ruka bábiky v kaluži. Dieťa obhrýza plastovú tácku, lekár sa rozčuľuje nad stoickým prístupom jeho matky.

Kategória sýrskych utečencov zahŕňa lekára Ahmada, ktorého som stretol pred pár dňami v Starbucks, aj ľudí, ktorí tu sedia bosí pred nami v stanoch, ale civilizačná priepasť medzi nimi je obrovská. Ženy sú z Rakky, majú tetovania na tvári. Päťdesiatnik so šatkou cez tvár nám vysvetľuje, že vždy, keď sa dotkne oka, narastie mu z toho brucho. Lekár po chvíli debatu vzdáva a naordinuje mu kvapky do očí. Prizerajúci libanonský vodič sa smeje.

MAGNA lekár Mohamed má trvalý pobyt vo Švédsku, vrátil sa odtiaľ, lebo sa mu to zdalo správne. Dnes ho sledujem, ako v dvoch táboroch ordinuje v stanoch z celtoviny bez okien, do ktorých sa hneď natlačia všetci záujemcovia o vyšetrenie. Nekoná sa žiadna dráma, väčšinu ľudí trápi kašeľ, žalúdočné ťažkosti alebo chronické choroby ako cukrovka. Za deň ich ošetrí 85.

S Martinom Bandžákom strávim v Bejrúte a Baalbeku dva dni a väčšinu času debatujeme o tom, ako sa dá vlastne vysvetliť človeku v Európe, že aj keď má aj on sám v živote problémy, nie sú možno rovnakej kategórie ako problémy človeka v Sýrii. Nevieme.

„Rozvojovej pomoci neverím, už aspoň 30 rokov nefunguje,“ prekvapí ma Martin. „Neverím, že keď ľudia zomierajú, tak môžeš sadiť semienka stromov, aby raz vyrástli a priniesli obživu.“ MAGNA sa preto nevenuje projektom, ktoré majú priniesť úžitok o 10 rokov, ale „medicínskej pomoci tu a teraz“, ako hlási anglický nápis na bundách zamestnancov.

Podávať deťom stravu, aby neumreli od hladu, dnes „nie je módne“ a „nie je trvalo udržateľné“, cituje Martin dôvody, prečo sa im na takéto programy veľmi ťažko zháňajú peniaze v čase, keď „trendom je sadiť semienka“. „Milióny ľudí na svete – v Kongu, v Jemene, Južnom Sudáne, Sýrii – však stále potrebujú úplne základnú pomoc, aby nezomreli. Vtedy ich treba zachraňovať, nešpekulovať,“ myslí si.

Martin vyrastal v Afrike v rodine slovenských lekárov na misii v Zambii a hovorí, že kým vtedy si lekár mohol otvoriť nemocnicu kdekoľvek a bol všade vážený, dnes je to už vylúčené – rizikovosť akejkoľvek humanitárnej pomoci sa dramaticky zvýšila.

„Vojna v Sýrii zmenila celý svet. Tam sa prvýkrát ukázalo, že môžete bombardovať nemocnice a zabíjať lekárov a nič sa vám nestane. To si aj bojovníci všade inde na svete veľmi rýchlo všimli,“ hovorí.


Pomáhať deťom a ich rodinám s neľahkým osudom môžete aj Vy. Zapojte sa do pravidelnej MAGNA pomoci a pomáhajte s nami. 

Liečime tu a teraz. Vďaka Vám.
 

Autor: Tomáš Bella
Zdroj: Denník N