Čo prežila za posledné mesiace? „Bola som na sýrskej hranici, chystáme sa stavať ďalšiu nemocnicu pre obete sexuálneho násilia v Kambodži, kde sú aktuálne alarmujúce čísla prípadov domáceho násilia ako dôsledok nevyriešených tráum z minulosti, v Libanone riešime mobilné kliniky v súvislosti s vysídľovaním utečencov, v Kongu pokračujeme s pomocou ľuďom s podvýživou a obetiam znásilňovania,“ hovorí zakladateľka organizácie MAGNA a mama dvoch dcér, Zary a Ambry, ktorá križuje najchudobnejšie oblasti sveta a ktorej rodinný život je do značnej miery ovplyvnený aktuálnymi katastrofami.

 

HB: Akú vlastnosť v sebe človek musí mať, aby pomáhal nielen peniazmi, ale aby spravil ten krok smerom k pomoci priamo na miestach postihnutých prírodnou alebo humanitárnou katastrofou, vo vojnových či rizikových oblastiach. Musí mať znížený pud sebazáchovy? Musí byť ochotný vzdať sa svojho pohodlia?

Denisa Augustínová: Našťastie nie každý môže vycestovať. Veľa ľudí si myslí, že pomáhanie je tá najľahšia vec na svete, ale ja tvrdím, že ono to je naopak jedna z tých najťažších vecí! Je potrebné rešpektovať, čo daná lokalita, krajina potrebuje, musí to byť efektívne a zodpovedné vzhľadom k darcom, donorom. Nestačí mať len dobrý úmysel, potrebujete špičkový profesionálny tím – a to už za roky existencie s Magnou máme.

 

HB: Aký musí byť humanitárny pracovník?

DA: V prvom rade musí mať obrovský rozhľad a rozumieť svojej profesii – sme nezávislá zdravotnícka organizácia, takže vo väčšine prípadov sa jedná o zdravotníkov, psychológov plus ľudí zaisťujúcich logistiku a administratívu. A napriek tomu, že sme organizácia apolitická, je treba sa v politickej situácii, v kríze vyznať, vedieť čomu sa vyhýbať a poznať bezpečnostné riziká.

 

HB: Takže je potrebná aj odvaha…

DA: ... a tolerancia. Denne sa stretávame s mnohými netolerantnými ľuďmi a vidíme veľa nepekných vecí a násilia. Aj preto je treba mať vysokú mieru súcitu – a to nielen k obetiam, ale tiež k tým, ktorí sú za niektorú z foriem zla zodpovední.

 

HB: Ako je možné mať súcit s niekým, kto pácha iným zlo?

DA: Asi je to skôr pochopenie ako súcit.

 

HB: Pochopenie toho, prečo konkrétne zlo vzniká? Vnímanie všetkého v súvislostiach?

DA: Väčšina agresorov obvykle na vlastnej koži zažila podobné zlo, ktoré oni teraz páchajú na svojich obetiach. Je ťažké súcitiť. Učím sa to každý deň. Ale aby som v tomto prostredí prežila, je práve táto schopnosť nevyhnutná. Nehovorím, že to znamená, že zlo a násilie chápem. Nechápem. Mnoho projektov pomáha obetiam sexuálneho násilia, veľa našich pacientov sú deti. Aj preto je pochopenie tak ťažké. Ale snažíme sa vidieť, že aj agresori sú súčasťou konfliktu a histórie v daných oblastiach, kde prežili niečo, čo si dokážeme len ťažko predstaviť.

 

HB: Je bežné, že sa touto vlastne misijnou cestou vydá celá rodina, ako sa stalo vo vašom prípade, keď ste v teréne ty aj tvoj muž, deti vychovávate v Kambodži?

DA: Zväčša začne jednotlivec, ktorý prežije istý kus života. Vo Francii je možné tento odbor aj študovať, takže je predpoklad vybrať si toto poslanie aj ako istý druh „kariéry.“ V Taliansku alebo Španielsku je už obvyklé, že ľudia sa vydajú touto cestou. A poznáme kopec kamarátov, ktorí sa so súčasným partnerom zoznámili na niektorej misii, založili rodinu a žijú podobným spôsobom ako my. Samozrejme je ale veľa tých, ktorí založia rodinu a stiahnu sa späť. A napríklad sa snažia pomáhať z diaľky.

 

HB: Pretože ste v tom s mužom (fotograf a výherca Czech Press Photo 2017 Martin Bandžák, ktorý strávil časť detstva v Zambii, kde rodičia pracovali ako lekári, pozn. redakcie), môžeš porovnať, kto znáša horšie psychickú záťaž? Muži, ktorí uvažujú viac lineárne, alebo ženy so svojím starostlivým, trochu materinským prístupom?

DA: Som presvedčená, že záťaž je totožná, len v jej prežívaní sú rozdiely – muži zážitky viac hromadia. Preto je dôležité, aby svoje pocity častejšie ventilovali, verbalizovali, či už prostredníctvom čierneho humoru alebo akejkoľvek inej techniky. Všetko objímajúca materská náruč a ženské prežívanie je iné, ale zároveň je dôležité, aby ste boli schopná pragmaticky pokračovať podľa zažitých krokov, aby ste boli schopná pomôcť, pretože to posledné, čo naši pacienti potrebujú je naša rozcitlivenosť. Pri kríze a veľkom nápore pacientov, ktorí prešli nejakou traumou, by im náš stres iba prehlboval pocity beznádeje.

 

HB: Ale čo emocionální stres ex post?

DA: Potom musíte mať spracovanú techniku, ako všetko prežité filtrovať.

 

HB: Nemáš nočné mory?

DA: Ani nie. Neobjavujú sa často.

 

HB: Zmenilo ťa tých intenzívnych sedemnásť rokov s MAGNA – aj keď si človek, ktorý podedil v génoch sociálne cítenie po mame, sociálnej pracovníčke a spravodlivosť po otcovi súdnom znalcovi?

DA: Neviem, či ma to zmenilo. Určite ma to formovalo. Stále ale hovorím, že mi táto práca dáva viac ako dávam ja jej. Pomoc druhému je najväčším darom, ktorý dávame sami sebe. Nedokážem ignorovať, čo sa deje. Vidieť vďaka Magne zmenu na danom mieste a hneď, mi dáva pocit zmysluplnosti mojej práce.

 

HB: Aké sú strety civilizácií, ktoré prežívaš pri návratoch z Ázie, zo Sýrie, z Afriky do strednej Európy, kde ti zrazu oblečieme šaty za stovky eur, alebo do New Yorku medzi úradníkov rozhodujúcich z blahobytu a relatívneho bezpečia?

DA: Je podstatné zostať v spojení s miestom, odkiaľ pochádzame, aby sme nevideli dôležitosť len vo svojej práci. Preto rozhodne nepovažujem to, že sa nechám pred fotením namaľovať a oblečiete mi iné drahé šaty, za malicherné. Aj kolegom hovorím, že sa nesmieme uchýliť ku klišé výrokom, že pokiaľ nejde o záchranu života je všetko ostatné nepodstatné. Áno, život je to najdôležitejšie. A v každej časti sveta máme svoje problémy a každý z nich je nejakým spôsobom dôležitý v danom období, v tej danej sekunde, na konkrétnom mieste, pre toho ktorého človeka. Iná vec však je, že si všímam stále častejšiu ignoranciu, ktorá potom vedie k mnohým tragédiám. Sýrsky konflikt je dobrým precedensom, pretože po dlhých rokoch sa absolútne porušuje medzinárodné humanitárne právo, napádanie nemocníc a humanitárnych pracovníkov nemá obdobu. A už sa to týka aj Afganistanu, Južného Sudánu, Konga, Jemenu... Neinformovanosť a vlastne aj neangažovanosť zvyšku sveta v tomto dianí je pre mňa niečo skutočne strašidelné.

 

HB: Ako reagujú na tieto hrôzy, prichádzajúce zo sveta dospelých, vaše deti?

DA: Deťom je pomoc iným úplne prirodzená. Nevnímajú hranice. Iné dieťa trpí, tak mu poďme pomôcť.

 

HB: Deti sa ale tiež rady pýtajú „prečo“. Prečo sa toto deje. A musí byť ťažké vysvetliť zlo a prečo nejde zastaviť.

DA: Ťažko vysvetlíte dieťaťu, prečo existuje vojna, prečo iné nevinné deti a ľudia umierajú. Nemôžme sa ale tváriť, že to neexistuje. 

 

HB: Ako toto konkrétne vysvetľuješ ty? Zara v deviatich rokoch už má možno tú fázu za sebou, ale určite sa ako menšia pýtala, prečo si ľudia ubližujú. A Ambra sa isto bude pýtať tiež.

DA: Aj Zara stále prichádza – len s ťažšími a ťažšími otázkami. Začala sa pýtať skoro a teda aj skoro dostala odpovede adekvátne jej veku, ale zároveň sme sa zariekli, že nebudeme klamať a vymýšľať si, prikrášľovať... Je ťažké dieťaťu vysvetliť prečo sú vojny. Obzvlášť, keď má ten fantastický nápad, že predsa stačí zastaviť predaj zbraní. A potom sa pýta, prečo vlastne niekto zbrane vyrába a k čomu to je? A tiež sa pýtajú, prečo je toľko cyklónov, zemetrasení ako v Nepále pred tromi rokmi, kde sme tiež pomáhali.

 

HB: Vysvetliť prírodné katastrofy sa mi predsa len zdá jednoduchšie ako vysvetľovať prečo si ľudia ubližujú...

DA: Zara sa už stretla s detskými vojakmi. Vysvetľovala som jej, že sú tiež obeťami celej tej mašinérie, ktorá vedie predovšetkým k produkcii finančných prostriedkov. Vtedy prišla s prirovnaním, že je to ako keď sa chce jedno kráľovstvo zmocniť pokladu toho druhého. Metafora boja o poklad. Samozrejme zároveň zdôrazňujeme väčšiu dôležitosť duchovna nad materiálnom. Ambra je ešte malá, ale aj tak sa snaží, keď má veľa jedla, odniesť niečo rodinám, ktoré žijú na ulici neďaleko od nás.

 

HB: Bývaš niekedy naštvaná? Napríklad, že vlády nefungujú ako by mali, pravidlá sa porušujú...

DA: Tieto stavy už prichádzajú len zriedka. Snažím sa s nimi pracovať a hnev premeniť na niečo konštruktívnejšie.

 

HB: Plačeš často?

DA: Nie. Spúšťam to koordinovane. Napríklad v lietadle. A v Európe pri koncertoch vážnej hudby.

 

HB: Čo považuješ za najväčšiu nespravodlivosť?

DA: Keď umierajú nevinní ľudia. Nevinné deti. Pretože máme práve veľa detských pacientov. Potom je najväčšou nespravodlivosťou, keď sú deti znásilňované a vystavované akémukoľvek násiliu a nedochádza k žiadnemu súdu. A často sa to deje i s vedomím najbližších. A bohužiaľ aj medzinárodného spoločenstva. Najväčšia nespravodlivosť je, že nezasiahneme, aj keď by sme to mohli zastaviť. Preto chcem stále ostávať tam kde som a ozývať sa stále viac.

 

HB: Hovorila si, že toho veľa nenaspíš, málo ješ, v Európe si občas dáš nejakú tú čokoládovú tyčinku – kde teda berieš energiu?

DA: Asi práve v práci. A v deťoch. A potom espreso...

Pomáhať deťom a ich rodinám s neľahkým osudom môžete aj Vy. Stanňte sa MAGNA Záchrancom a pomáhajte s nami.

Liečime tu a teraz. Vďaka Vám.

Zdroj: Rozhovor s Denisou Augustínovou bol pôvodne publikovaný v printovej verzii časopisu Harper´s Bazzar.