Rozhovor s Denisou Augustínovou pôvodne vyšiel v januárovom čísle časopisu Marianne.

Denisa Augustínová rozhovory neznáša. Celý svoj život sa orientuje na pomoc druhým a je poznať, že o sebe hovorí len veľmi nerada. Jej kolegyne zo slovenskej humanitárnej organizácie MAGNA, ktorú Denisa pred šestnástimi rokmi ako dvadsaťtri ročná(!) založila, pred ňou ale našťastie tajili fotenie a rozhovor tak dlho a tak šikovne, že sa jej nakoniec nepodarilo vyvliecť. A tak sa Marianne mohla s touto výnimočnou ženou, ktorú prirovnávajú k sirovi Nicholasovi Wintonovi, stretnúť.

 

Máte dve malé deti a za dva dni letíte na sýrsku hranicu. Pre normálneho smrteľníka dosť nepohodlná predstava.
Myslela som si, že materstvo môj pohľad nezmení. Ale zmenilo. V istých veľmi vypätých chvíľach vás to ovplyvní, napríklad keď príde pacient v rovnakom veku ako moje dcéry. To dieťa je v situácii, kedy stratilo celú rodinu, je osamelé, zažilo traumy. A presne v tej chvíli sa človek pozerá do očí svojmu vlastnému dieťaťu. Samozrejme mám oproti iným ľuďom posunuté hranice, v podobných zónach sa pohybujem roky. Ale tiež viem, kde sú limity.

Magnu ste založili s manželom, na misie chodíte obaja. Máte katastrofický scenár, čo robiť, keby sa jeden z vás nevrátil?
Nie, nemáme.

Naozaj sa nebojíte?
Ja sa nebojím ničoho, I fear nothing. Pretože strach je nepriateľ. Vedie nás ku skratovým rozhodnutiam. Ale samozrejme neriskujem vedome svoj život, ani život niekoho iného z MAGNA.

A čo choroby? Tých sa tiež nebojíte?
Na to, kde sa pohybujem, som v pohode. Pár tropických ochorení prebehlo, ale nič fatálne.

Vy o tom hovoríte ako o chrípke. Akú chorobu ste prekonali?
Horúčku dengue. Veľa kolegov ju však ako chrípku vníma. A maláriu tiež.

Napadá ma, že asi máte pomáhanie v krvi, vaša maminka bola sociálna pracovnica.
To áno. Maminka pracovala s deťmi z problémových rodín, hlavne s adolescentmi. Keď sa objavila diera v systéme a nemali kde byť, vzala ich jednoducho k nám domov.

Takže vám napríklad okupovali detskú izbu? To v prípade problémových adolescentov asi nebolo jednoduché.
U detí je to iné. Deti majú zázračnú schopnosť nesúdiť. A problémové deti majú problémy hlavne kvôli tomu, že majú problémy doma, necítia lásku. Agresia je iba prezlečený strach. Keď sa potom tie deti ocitli u nás doma, tak mali pocit kľudu a bezpečia, my s bratom sme vôbec nevnímali, že by boli nejako problémové. Skôr nám bolo niekedy ľúto, keď odišli. Väčšinou u nás boli pár dní. No niekedy i týždňov. Ale boli sme zvyknutí.

Vy ste potom iba ako dvadsaťtri ročná založila humanitárnu organizáciu MAGNA, ktorá pomáha v krízových situáciách po celom svete.
To bola asi mladícka nerozvážnosť! (smiech) Ale vážne, v tej dobe nebola na Slovensku organizácia, ktorá by implementovala samostatné projekty v teréne. Tak sme s Martinom založili vlastnú.

Jazdíte na zahraničné misie spolu?
Máme dve dcéry, takže sa striedame, musíme si to doma logisticky zorganizovať. Kým sme nemali deti, chodili sme spolu oveľa viac. Momentálne žijeme medzi Libanonom a Kambodžou, kde chodia dcéry do školy.

Do terénu, ale jazdíte stále dosť. Beriete deti so sebou?
Žiadny rodič by dieťa dobrovoľne nevystavil nebezpečiu, naše deti mu tiež nie sú vystavované. Nechodia do krajín „nezlučiteľných s deťmi“, iba tam, kde to bezpečnosť dovolí. Napríklad v niektorých krajinách v Afrike je to stabilnejšie, pôsobili sme tam v mnohých krajinách. Aj v Libanone s nami deti sú, rovnako ako v mnohých ázijských krajinách.

Ako ich vaša profesia ovplyvňuje?
Asi výrazne. Staršia dcéra už má deväť, určite sa na mnohé veci pozerá inak, je konfrontovaná s drsnejšou realitou. Vidí život na ulici, vidí ľudí, čo nemajú peniaze. Pýta sa ako pomôcť. Na rozdiel od dospelých, deti vôbec neriešia, prečo pomáhať, ale skôr ako a kedy. Staršia dcéra posiela hračky a oblečenie akonáhle je niekde nejaká katastrofa, nemusíme jej hovoriť, robí to automaticky. Keď bol cyklón na Filipínach, dokonca robila v škole zbierku. Jasné, financie sú dôležité, ale niekedy zabúdame, že kľúčové je aj zdieľanie informácií o daných konfliktoch. A hlavne dobrota v nás. Tá je zadarmo. Pomôžete človeku, ktorý je na ulici, ale pomôžete napríklad aj doma. A človek, ktorému pomôžete, bude potom tiež pomáhať. Spoločne vytvoríte reťaz.

Ako môžeme pomôcť my? Čo napríklad, keď si mesačne odoprieme 4 eurá, teda zhruba jeden obed?
Aj pár eur môže zachrániť život. MAGNA rieši veľa nutričných projektov pre hladujúce deti a tehotné matky, v Čechách idú všetky prostriedky priamo na pomoc. Vlastne sme taká predĺžená ruka prispievateľa.

Pohybujete sa v oblastiach postihnutých katastrofami. Aká situácia vás naozaj zasiahla.
Ja si dobre pamätám vône a zvuky. Napríklad, keď bol v Somálsku hladomor, chodili za nami i stovky nových pacientov denne. Ste v obrovskej skupine hladujúcich detí, ktoré sú ťažko podvyživené, vysilené, dehydrované, nemajú chuť do jedla a trpia rôznymi ochoreniami, napríklad zápalom pľúc. Tiež ich bolí brucho pri zaťažení zažívania, niekoľko mesiacov nejedli, keď im začnete dávať výživu zo začiatku ich to strašne bolí. Plačú, ale pretože na plač nemajú dosť síl, tak vydávajú taký špecifický zvuk. Je to dosť silné... A potom vidíte okolo seba všetky tie príbehy, štvorročné deti, ktoré majú šesť kíl. Starali sme sa napríklad o dievčatko, ktoré k nám priniesla babička na chrbte, jedno dieťa jej cestou zomrelo. Za šesť týždňov, ale odišli spolu. Zdravé a po vlastných. Podobná situácia je momentálne v Južnom Sudáne. 

Tušíte, koľko životov pomohla zachrániť vaša organizácia? Čiarky si asi nerobíte, ale určite máte predstavu.
Za tie roky sú to desaťtisíce životov. V posledných dvanástich rokoch sme boli pri všetkých katastrofách, od tsunami po zemetrasenia. Poskytujeme primárnu zdravotnú starostlivosť, ošetrujeme stovky pacientov denne. V posledných rokoch je však naša práca stále ťažšia.

Prečo?
Konflikt v Sýrii kompletne zmenil humanitárnu etiku. Kedysi znamenal kríž na sanitke, či nemocnici, že sa neútočí, my dnes ale na našich mobilných klinikách nemôžeme mať označenie, že poskytujeme zdravotnícku pomoc, pretože by sme sa okamžite stali terčom. Humanitárne právo prestáva fungovať, napádanie zdravotníckeho systému sa používa ako spôsob vedenia vojny.

Pri vašej profesii veľmi záleží na aktuálnej situácii vo svete, pracovnú dobu od ôsmej do piatej asi teda nemáte.
To nie, od ôsmej do piatej naozaj nepracujem. Hlavne kvôli tomu, že na svete sú rôzne časové zóny a Stredný východ a Afrika sa odohrávajú v čase, keď ja mám večer, často pracujem v noci. Tiež záleží na tom, aké nové katastrofy sa na svete práve objavia.

Veľa času trávite v teréne. Stalo sa vám niekedy, že ste nevideli nebezpečenstvo aj keď tam reálne bolo?
Vedome nie, človek to vidí skôr spätne. Napríklad na somálskej hranici na začiatku roku 2011 nič nenasvedčovalo tomu, že bude kríza tak rozsiahla. Začínalo to nevinne malými incidentami, ale nakoniec to skončilo výbuchmi približne 500 metrov od nemocnice a teroristickými útokmi v oblasti.

Spomínali sme vašu maminku, ktorá má tiež profesiu, ktorej zmyslom je pomáhať ale doma na Slovensku. Nikdy nenaznačovala, že by ste sa mali presťahovať?
Jasné! Maminky to vždy skúšajú! Tá moja to ešte nevzdala.

Takže by vás najradšej mala doma na Slovensku?
Myslím, že by súhlasila aj s inou krajinou, ktorá by bola podľa nej bezpečnejšia. (smiech) Momentálne to neskúša, ale čakám, že to zase príde.

A posledná otázka, praktická. Ako dlho vám trvá zbaliť si kufor?
Dvadsať minút. Beriem si oblečenie, na ktoré som zvyknutá, rada nosím džínsy a košele. Talizmany nemám, zato kozmetiku celkom riešim, vždy musím mať svoje mydlo, šampón, krémy a základný balíček liekov. Pretože na miestach, kam chodím nič podobné nezoženiete. Alebo zoženiete, ale verte mi, že to naozaj nechcete používať.

Pomáhať deťom a ich rodinám s neľahkým osudom môžete aj Vy. Zapojte sa do pravidelnej MAGNA pomoci a pomáhajte s nami. 

Liečime tu a teraz. Vďaka Vám.