Hraničný prechod Bapska, Chorvátsko, niečo pred polnocou 25. septembra 2015. Prechádzame na srbskú stranu. Policajti tu utečencov v záujme udržania poriadku a bezpečnosti držia v 50 členných skupinách. Na asfalte na tenkej podložke polosedí vyčerpaná žena, vedľa nej dva a polročný chlapček a malé bábätko. Žena je taká unavená, že zťažka dokáže komunikovať. Volá sa Sakta.

Berieme deti na ruky, sú uzimené a podchladené, balíme ich do diek a Sakte pomáhame vstať. Polovica 50-člennej skupiny sú členovia jej rozvetvenej rodiny, vrátane ďalších ôsmich detí a dvoch starčekov na invalidných vozíkoch. Peši s deťmi na rukách prechádzame hranicu. Sú to asi dva kilometre. Pretože sú v skupine deti a seniori, registračná procedúra je rýchlejšia, a tak sme za krátky čas v utečeneckom tábore Opatovac. Všetky deti berieme do MAGNA stanu, kde ich ošetríme, prebalíme a zahrejeme ohrievacími fľašami zo starého termoforu.

Sadám si k unavenej Sakte a začíname sa rozprávať. Jej rodina je zo sýrskeho mesta Deralzor, odkiaľ pred tromi rokmi utiekli pred bombovými útekmi a vojnou. Odvtedy boli v utečeneckom tábore v Akcakala v Turecku. Podmienky v kempe boli veľmi zlé, preto sa rozhodli odísť. Muž ostal v Turecku, Sakta je už dva týždne na ceste s dva a polročným Khazi a maličkým, len štvortýždňovým chlapčekom Fadi. Rozprávame sa a nabádam ju, aby malého nadojčila. Fadi sa konečne usmieva. Kým ich naložia do autobusu, dávame malého spať do krabice, aby bol v stane v bezpečí. Keď prichádza autobus, pomáham im nastúpiť a ukladám malého Fadiho do maminho náručia. Premýšľam, ako bude vyzerať jeho život o desať rokov. Objímam Saktu a hovorím jej, že všetko dobre dopadne. Po tvári nám obom steká slza.

Neschádza mi z mysle ešte niekoľko dní, popri ďalších osudoch maličkých detí, o ktoré sa starám. Každé dieťa by malo mať budúcnosť. Bez vojny, nie o hlade, bez strachu.

Michaela Benedigová, Magna Deti v núdzi, Bapska, Chorvatsko