Nemali sme predstavu čo nás čaká. Bol to môj prvý výjazd, aj keď len krátkodobý. No už teraz viem, že určite nie posledný. Dorazili sme do Röszke na maďarsko-srbské hranice do provizórneho tábora. Bolo to veľké kukuričné pole obkľúčené maďarskou políciou, novinármi a dobrovoľníkmi.

Nečakali sme na to, že ľudia budú za nami chodiť sami. Vzali sme si najnutnejšie zdravotné pomôcky, vodu a išli sme rovno do terénu, medzi ľudí na úteku. Bola som veľmi prekvapená ako sa k nám správali - veľmi vďačne a ochotne spolupracovali. Napriek tomu, z akého prostredia išli, a akú dlhú a náročnú cestu majú za sebou. Veľmi rýchlo sme si porozumeli, ochotne sa s nami rozprávali, dôverovali nám.

Netrvalo dlho a zriadili sme si stanovište, kde sme začali ošetrovať ľudí, ktorí k nám prichádzali už sami. Nosili na rukách svoje deti, ktoré boli ťažko dehydrované, hladné, mali napr. zápal pľúc. V prvom rade sme im poskytli potrebnú liečbu, zabezpečili jedlo a teplé oblečenie. Mužom a ženám sme dávali hygienické balíčky. Za všetko nám ďakovali, chodili sa poďakovať dokonca viackrát. Naši dobrovoľníci vyhľadávali aj deti, ktoré ležali v stanoch už naozaj v zlom zdravotnom stave a nosili ich k nám do zdravotného centra.

Na mieste sa nachádzalo aj veľa tehotných žien, na ktorých sa podpísal nedostatok hygieny v tábore, zlý pitný režim a chlad, ktorý bol v noci naozaj neznesiteľný. Jedna žena dokonca prišla s tým, že jej dieťa sa už nehýbe druhý deň. Došlo k najhoršiemu zisteniu, o svoje dieťa prišla. Rozprávala som sa so ženami, ktoré prešli neskutočnú cestu samé, len s dieťaťom na rukách. Obdivovala som ich silu aj pokoru zároveň. Do tábora stále prichádzali noví a noví ľudia. Intenzita príchodov sa neznižovala ani po západe slnka.

Našťastie sme sa dokázali postarať o všetky deti, ženy aj mužov, ktorí našu pomoc potrebovali. Ani na chvíľu som sa na mieste necítila nebezpečne, práve naopak. Ľudia na úteku mi dali veľa energie a chuti pokračovať v práci, aj keď sme sa už cítili unavení. Keď sme mali čas medzi ošetrovaním a poskytovaním pomoci, hrali sme sa s deťmi, ktoré tak mali aspoň na chvíľu úsmev na tvári, čo nás veľmi tešilo.

Podľa mňa sa nás utečenecká kríza týka viac, ako si hodláme pripustiť. Ľudia na úteku potrebujú našu pomoc. Keby sme boli v ich situácii, pochopili by sme celú problematiku za päť minút bez toho, aby sme si o tom niekde prečítali. No my sa v tej situácii našťastie a zároveň na nešťastie nenachádzame. To však neznamená, že nemôžeme priložiť ruku k dielu. Ďakujem!

Barbora Zuštinová, MAGNA zdravotná sestra