Je 24. december 10 hodin ráno, sedíme v aute a snažíme sa zvládnuť náročný terén. „Ešte takých 5 km a budeme na mieste“ - poznamenal šofér. Inými slovami povedané, ďalších 20 minút ale može to byť aj dobrá polhodina po takej náročnej ceste. Brodíme sa blatom v ťažkom teréne, nakoľko ráno pršalo a cesta je takmer neprejazdná, ale teraz je krásne slnečno a my ideme ďalej.

Asi si každý položí otázku, v decembri a prší, blato a slnko? Na slovenské podmienky je to nezvýčajné, ale my nejdeme na vianočnú lyžovačku, ani na vianočnú party. My sme na ceste navštíviť rodinu násho pacienta v provincii Nyanza na západe Kene, kde Magna Deti v Núdzi prevádzkuje svoj program na pomoc HIV pozitívnym ľuďom. Posádku auta tvorím ja, sociálna pracovníčka a šofér, bez ktorého by sme sa len veľmi tažko dostali až do cieľa našej cesty.

Naše kroky vedú hneď do jednej z chatrčí, kde na zemi nájdeme ročné dieťa, ktoré Magna má vo svojom programe. Na poslednej návšteve pred dvoma dňami v nemocnoci mu bol diagnostikovaný zápal pľúc. Dieťa je v starostlivosti otca, keďže matka opustila rodinu už pred troma mesiacmi. Kôli zdravotným problémom odišla hľadať pomoc do vzdialeného distriktu. Príbuzni jej našli ľudového liečiteľa, či ak chcete môžeme ho nazvať aj “witch doctor“. Otec nie je na tom o nič lepšie - HIV pozitívny s veľmi ťažkou tuberkulózou, leži v susednej chatrči bez známok života. Na pár sekund sa mi zazdalo, že nás už nevníma, ale keď počul hlas cudzinca, pootvoril oči a ukazal na svoju opuchnutú a zapálenú nohu. Bol sama kosť a koža, a keby som ho nevidela pred niekoľkými týždňami, tak by som neverila, že je to on.

Spomínam si na našu konverzáciu, asi mesiac dozadu. S veľkým úsilím sme sa mu spolu s našou sociálnou pracovníčkou Elisabeth snažili vysvetliť dôležitost liečby. Pravidelné užívanie ARV liekov je veľmi dôležité a bez prísunu bohatej nutričnej stravy sa jeho zdravotný stav nezlepší. Monitorovanie jeho stavu našou terénnou pracovníčnou nepomohlo zmeniť jeho rozhodnutie, ktoré bolo známe už niekoľko týždňov. Rozhodol sa nebojovať, ani za seba, ani pre vlastné deti, ktoré smutne stáli pri dverách a nechápavo pozerali, čo sa vlastne deje.

Najmladší chlapček na rukách najstaršieho osemročného dievčatka ťažko dýcha a celý horí od teploty. Dehydrované dieťa, o ktoré sa statočne stará babička, otvára očká ako by chcelo vidieť, čo sa bude diať ďalej.

Pri pohľade na otca, ktorý pravidelne stoná od bolesti, je mi jasné, že musí okamžite do nemocnice, ak nie, je tam minimálna šanca na prežitie. Dáme si zavolať všetkých príbuzných a snažíme sa s nimi doslova vyjednávať, kto zoberie zúboženého muža do nemocnice. Kedže aj najmladší člen rodiny súrne potrebuje do nemocnice, Magna berie dieťa aj s babičkou a príbuzni dostávajú jasnú inštrukciu: “ Ešte dnes otec musí isť do nemocnice!“. Starý otec súhlasí, že ho aj so susedom zoberú poobede do Kombewa Hospital, najbližšej nemocnice. Naša sociálna pracovníčka im poskytne posledné informácie a už smerujeme späť do nemocnice s malým chlapčekom.

Sú štyri hodiny poobede, keď sme dorazili do Kisumu. Chlapčekov zložitý zdravotný stav si vyžaduje okamžitú hospitalizáciu až v Provincial Hospital, diagnóza znie vírusová meningitída. Po rozhovore s lekárom sa dozvedáme, že sme prišli v hodine dvanástej. Ak lieky nezaberú do 24 hodín, malý chlapček nemá veľkú nádej. Myslím na otca chlapčeka a zároveň vytáčam číslo našej sociálnej pracovníčky Elisabeth, aby som zistila, či otca doviezli do nemocnice. Odpoveď znela:“Ešte nie“.

Rozlúčili sme sa s babičkou v nemocnici a sľúbili oznámiť rodine, že na Vianoce nebude doma. Pozrela sa na nás smutným, ale vďačným pohľadom. Cestou z nemocnice som cítila, že pracovný deň sa ešte neskončil, aj keď už bolo 5 hodín poobede. Spomenula som si, že doma by sme chystali štedrovečernú večeru a tešili sa na vianočnú atmosféru a na to, že rodina je opäť spolu. Tento rok moja rodina nebude kompletná, jeden člen rodiny, ktorý pracuje ako humanitárny pracovník pre Magna Deti v Núdzi, je v Keni.

Autom míňame ľudí s poslednými vianočnými nákupmi, keď zrazu zazvoní telefón. Bola to naša Elisabeth - sociálna pracovníčka. Otec malého chapčeka prehral svoj posledný boj asi pred pol hodinou. Otočili sme auto a nasmerovali to opäť do nemocnice, oznámiť matke stratu syna. Ani neviem, ako zneli moje slová, vnímala som len smutný pohľad starej mamy, ktorá sa pozrela na ležiaceho vnuka a pohladila ho.

Nášho malého pacienta sa však podarilo zachrániť, boj s menigitídou po kvalitnej liečbe v nemocnici, vyhral.

Večer sediac pri večeri som si uvedomila, že práca humanitárneho pracovník nie je len práca, ale aj poslanie. Poslanie, ktoré občas aj bolí, ale nikdy nie tak, aby si si povedal, že to vzdávam! A ďaľšia vec, ktorá ma v ten deň napadla ... ešte jedna rodina je tento rok bez jedného člena rodiny, len na rozdiel od tej mojej, ja sa vrátim.

Magna Deti v Núdzi je od roku 2007 aktívna v subsaharskej Keni. Svoju pomoc orientuje na zlepšenie kvality života ľudí žijúcich s HIV/AIDS. Zastavenie prenosu vírusu HIV z matky na dieťa, starostlivosť a liečba pre HIV/AIDS deti a nutričná starostlivosť pre podvýzivené deti sú hlavnými aktivitami Magna Deti v núdzi v Keni. Magna do projektu na zastavenie vírusu HIV z matky na dieťa zatiaľ zaregistrovala a zabezpečila liečbu a starostlivosť pre 1.025 žien a  599 novonarodených detí. Magna sociálne pracovníčky vykonali 41.726 návštev priamo v rodinách naších pacientov.

Mirka Cerulová pracuje v Keni s Magna Deti v núdzi od roku 2009