Stovky otrasov, ktoré ľudia v Nepále zažívajú každý deň spôsobujú všetkým nepredstaviteľnú psychickú trauma. V Nepále neboli totiž len dve zemetrasenia. Od počiatočného dňa 25. apríla, tu bolo len za prvý mesiac zaznamenaných viac ako 100 zemetrasení o sile 4 a viac Richterovej stupnice. Slová začali nadobúdať nové významy. "Ayo" kričia deti keď niekto alebo niečo prichádza a teraz toto slovo sprevádza panika, je to všade prítomný signál pre ľudí evakuovať budovy počas otrasov. “Pri každom z nich všetci vybehneme na najbližšie voľné priestranstvo, chytíme sa za ruky a čakáme kým to ustane. Zemetrasenia nám zničili domovy, vzali obživu a vsotili nás do beznádeje. Naša budúcnosť je veľmi nejasná, ale je milé vidieť deti sa znova smiať.” hovorí Manisha, zdravotná sestra, ktorá je súčasťou mobilného tímu slovenskej humanitárnej organizácie Magna Deti v núdzi a v teréne pomáha už niekoľko týždňov.

Dva mesiace po katastrofe, ktorá zabila takmer 9,000 ľudí, ďaľšie tisíce ľudí zranila a milióny pripravila o domov sa zdá, že strach z ďaľšich otrasov bude len veľmi ťažko prekonatelný. V dedine Bhimtar, ktorá leží tri hodiny jazdy autom od Káthmandu, dedinčania zostávajú spať v stanoch a sú plný úzkosti. Domy, ktoré odolali zemetraseniam a desiatkam otrasov, sú príliš poškodené aby mohli byť obyvateľné. Bez trvalého prístrešia tu stovky dedinčanov spí v dočasných stanových obydliach. Zatiaľ čo muži cez deň upratujú trosky a snažia sa rozbiť tehly z popadaných domov, ženy skúšajú pracovať a zohnať jedlo. Deti medzitým navštevujú detské stanové centrum, ktorých stovky boli zriadené po Nepále humanitárnymi organizáciami, vrátane slovenskej organizácie Magna Deti v núdzi. Poskytujú deťom opateru, liečbu, edukáciu a relax. Priestory sú navrhnuté tak, aby deťom vrátili fragment normálnosti zničenej zemetraseniami.

Napriek tomu že státisíce ľudí núti realita stráviť svoje noci pod plachtou stanu, vydesených z rútiacich sa budov, situácia v Nepále už nie je dostatočne zaujímavá a “aktuálna” pre medzinárodné médiá, pravdepodobne preto, že zemetrasenia pod škálou 7 Richterovej stupnice nie sú dostatočne dramatické. Tie, ktoré nespôsobia viditeľnú škodu sú pre svet neviditeľné. Kto ich nezažil, ťazko chápe a dokáže sa vcítiť. Emocionálny dopad druhého silného zemetrasenia a stoviek ďaľších je zničujúci na všetkých úrovniach. Oneskoruje proces obnovy a ľudia strácajú vieru. “Utekali sme potom ako domáci v panike strašne kričali, ale triasla zem tak, že sa ťažko našlapovalo, nakoniec sme sa dostali na voľné priestranstvo, ale bolo to dosť nepríjemné.” komentuje situáciu z 12. mája Karin Slováková, koordinátorka misie Magna deti v núdzi v Nepále.

V oblasti Sindhupalchowk - jednej z najhoršie postihnutých oblastí - vidieť škaredú realitu viditeľných následkov zemetrasenia. Sutiny padnutých domov, kopy tehál a betónu, ktoré boli kedysi domovy, nemocnice a školy a v nich sa hrabúci ľudia v pozostatkoch svojich spomienok. Celé dediny zmätené z povrchu. Strach z cholery, ktorá je v Nepále endemická. Farebné plachty natiahnuté ponad hŕby tehál, kde sa ľudia každú noc uchyľujú pred nocou a dúfajú že dnes nežažijú ďaľšie otrasy či zemetrasenia.

"Stratili sme školy, zdravotnícke zariadenia, obydlia. 4,243 ľudí zabitých - najviac z celého Nepálu, 4,012 zranených, 34 stále nezvestných. 95% domov zničených, v niektorých osadách až 99%. Bez pomoci zo zahraničia si pomôcť nevieme. Je to obrovská katastrofa. Bojujeme aj s logistikou a dostupnost’ou. Väčšina našich dedín sú vo veľmi odľahlých oblastiach, častokrát niekoľko dni chôdzy,” hovorí predstaviteľ oblasti Sindupalchowk Krishna Prasad Gyawali.

Účinky pokračujúcich stresov, neistota a straty blízkych sú možno tragickejšie ako fyzická devastácia, ktorá ničí krajinu. Výskumy dokazujú, že dlhodobé citové dôsledky katastrof sú spojené s pocitmi bezmocnosti a nedostatku kontroly nad silami väčšími ako človek sám. Stretávame matky, ktoré sa holými rukami snažili vyhrabať svoje deti zo sutín, ale nepodarilo sa im to a deti nakoniec zomreli. Deti, ktoré naopak prišli o mamy a ostali samé, kedže ich otcovia odišli za prácou do okolitých krajín a už sa nikdy nevrátili. Osamelé stare ženy ktoré sa bezprízorne ponevierajú po hŕbach tehál.

Mentálny a emocionálny dopad zemetrasení je neviditeľná katastrofa. Otázky duševného zdravia sú vždy neviditeľné - v katastrofách či v bežnom živote, vždy odsunuté na okraj, v mene niečoho čo je jednoduchšie uchopiť a riešiť. Ale ako túto neviditeľnú katastrofu vyčíslime v porovnaní s miliónmi dolárov fyzického poškodenia? V Nepále psychologická škoda je ďaleko od neviditeľnosti: je prítomná a skutočná. Samovráždy a pokusy o samovraždu predstavujú dennú realitu. Deti, ktoré prestali rozprávať alebo majú nočné mory, mladí ľudia, ktorí sa odmietajú pohnúť z miesta trpiac neovládateľným strachom. Starí ľudia, ktorí nevidia pre seba žiadne východisko.

Následok tejto katastrofy bude doznievať dlhú dobu. Dlho potom, čo sa otrasy zastavia, dlho potom, čo budú opravené domy, dlho potom, čo sa príbehy z Nepálu vytratia z mediálnej pozornosti. Ale aký neviditeľný dopad tejto katastrofy ostane, je na nás. Podpora a solidarita pre Nepál, by mala presiahnuť dni tesne po katastrofe. A hlavne preto, že neviditeľnosť je práve tou najväčšiou tragédiou zo všetkých.

Martin Bandžák, Magna Deti v núdzi

(reportáž vyšla v časopise .tyždeň 29/2015)