Križuje – s mužom Martinom a dvomi malými dcérami – najchudobnejšie oblasti sveta a zachraňuje deti, ktoré sa narodili na "nesprávnom" mieste. Choré, zasiahnuté hladomorom, zemetrasením… Pred šestnástimi rokmi založili v rodnom meste Bratislava organizáciu MAGNA, ktorá má svoju pobočku už desať rokov aj v Prahe. Domov sa vracia len na skok medzi misiami, a hoci je zaočkovaná proti tropickám chorobám, tentokrát ju dobehla obyčajná chrípka. Preto sme náš rozhovor uskutočnili pomocou Skypeu.

Ako sa máte?
Nie je to nič vážne. Mám ešte teplotu, ale mám sa už celkom dobre. Je to zákon schválnosti, v Afrike som zdravá ako repa. Nespomínam si, kedy som bola naposledy chorá. No hneď ako som prišla do Európy, nastal problém. Súvisí to so zmenoou klímy. Pred týždňom sme prišli z Kambodže a v sobotu letíme do Libanonu.

Cestujete aj s rodinou. Je to možné?
To je logistický maratón. Zara má osem rokov a Ambra dva a pol. Obe sú zvyknuté na presuny, fungujú ako vojaci. Berieme ich samozrejme len do oblastí, kde je to bezpečné. V Kambodži chodia normálne do školy. A keď nemôžeme ísť spolu, stará sa o deti babička v Bratislave. Celkovo sa nám darí všetko skĺbiť, okrem toho, že môj pracovný deň nemá klasických osem hodín. Zara je už veľké dievča a pomocníčka, rada trávi čas so mnou v práci, pozná všetkých kolegov a projekty. V problematike sa pomaly orientuje lepšie ako niektorí dospelí. Na každom novom mieste sa s nadšením učí jazk, aby sa vedela dorozumieť. A Ambra je také šťastné dieťa...

Striedate sa s manželom na pracovných cestách?
Martin sa zúčastňuje skôr nebezpečnnejších misií. Predtým, než sa nám narodili deti, sme cestovali väčšinou spoločne. Teraz sa to snažíme striedať. Na naše rodinné spolužitie má vplyv aktuálna situácia a katastrofy. Prácu sme si rozdelili zhruba tak, že ja mám na starosti všekty operačné aktivity na troch kontinentoch a každý deň v týždni riešim inú oblasť. Náplňou Martinovej práce sú stratégia, komunikácia, financie a je súčasťou pohotovostnej jednotky, ktorá je vyráža na misie ako prvá. Niekedy sa nevidíme i niekoľko týždňov.
 

Čo Vás vôbec motivovalo k tejto neobvyklej aktivite?
Maminka bola sociálnou pracovníčkou a v rámci geografických možností zachraňovala, kde len mohla. Špecializovala sa na problémových adolescentov a zaoberala sa aj nedostatkami v sociálnom systéme. Ak bolo potrebné ubytovať na nejaký čas problémové deti, brala ich k nám domov. Takže som prirodzene vyrástla obklopená sociálnymi témami. Ocino, ktorý pracoval ako súdny znalec a často cestoval, bol z toho občas dosť prekvapený.

Vzťah k cestovaniu ste zdedili po ňom?
Áno, a rovnako aj po prarodičoch. Celá rodina, ako mnohé iné rodiny v strednej Európe, je namixovaná. Maminka je Slovenka, ocino napoly Čech, korene máme v Srbsku a Chorvátsku, v Taliansku... Môj pradedko žil celé roky vo Francúzsku, takže už on bol nomádom.  Dobrodružnú povahu a divokosť som získala vďaka svojmu staršiemu bratovi. S ním a jeho partiou som prežila celé detstvo. Hoci on z toho nebol príliš nadšený, ja som si jeho chlapčenský svet zamilovala. Počas prázdnin som bývala s babičkou a dedom, ktorí nám vymýšľali rôzne hry. Moje detstvo bolo jedným slovom povedané, perfektné. Mám úžasnú rodinu, ktorá ma vždy podporovala.

Ako vnímajú Vašu prácu?
Určite nie je pre nich jednoduché vidieť, kde a v akých podmienkach sa pohybujem. Na niektoré veci sa ma už radšej ani nepýtajú. Rodičia sa budú vždy báť o svoje deti, hoci by žili len na susednej ulici. Odjakživa som chcela cestovať a podporovať ľudí v núdzi, zdalo sa mi to prirodzené. Vyštudovala som sociálnu prácu so zameraním na terapiu a mentálne zdravie a už počas štúdií som ako dobrovolníčka pomáhala v rôznych projektoch, napríklad v projekte na pomoc týraným deťom. Väčšinu mojich vrstovníkov lákali skôr štúdiá v zahraničí. Zdalo sa im, ze pomáhať iným je stratou času a mysleli si, že i pre mňa je to len dočasná záležitosť. V našej krajine išlo o nevychodenú cestu, málokto to považoval za bežnú profesiu. Takže namiesto toho, aby sa pýtali, ako môžu pomôcť, pýtali sa: Prečo?

Žili ste v tej dobe už s Martinom?
Stretla som ho v Bratislave na námestí. Úplnou náhodou. Predstavil nás náš spoločný kamarát, keď som s ním išla na kávu. Začali sme spolu cestovať, ale len ako obyčajní turisti. Prinášali sme svedectvá a informácie z miest, kde sa udialo niečo zlé. Checli sme, aby sa tu o tom vedelo a aby tak vzniklo povedomie, že je nevyhnutné  a prirodzené pomáhať. Prvá naša cesta viedla za deťmi z Černobylu, ktoré boli umiestnené v zdravotníckom zariadení na Kube. Na to sme pracovali s tibetskými utečencami v Nepále a Indii, atd. Keď sme sa ocitli v Kambodži počas obrovskej AIDS pandémii, pochopili sme, že pokiaľ chceme efektívne reagovať na konkrétnu katastrofu, musíme dať pomoci konkrétnu podobu, spĺňajúcu určité kritériá. A tak sme pred šestnástimi rokmi založili Magnu.
 

Čo sa zmenilo od tej doby? V čom je dnešná situácia lepšia, horšia?
Mnohé sa zmenilo k lepšiemu. Pomáhať mimo našej geografickej oblasti (čoho sa ľudia predtým stránili a mali pocit, že to má urobiť niekto iný, bohatší, a že nám tiež nikto nepomáha) už nie je nič mimoriadne. Existuje skupina ľudí, ktorí sú vždy ochotní a pripravení pomôcť pri prírodných katastrofách, vojenských konfliktoch... Potom je tu skupina ľudí, ktorých sympatie sú spojené s určitou oblasťou alebo témami. A potom sú tu ľudia, ktorí nepomôžu nikdy a vždy si vedia nájsť pre to svoje zdôvodnenie. Naša spoločnosť sa tak rozvrstvila spôsobom, bežným v civilizovanom svete. Rozumie, že je dôležité mať súcit, vedieť sa podeliť  - a zároveň je dôležité učiť to aj svoje deti. Aby vedeli, že na svete sú deti, ktoré nemajú základné jedlo a lieky. Povedala by som, že Česi a Slováci už majú pre sociálne témy pootvorené srdcia.
 

A teraz tie mínusy.
Klíma pre humanitárnych pracovníkov sa so vznikajúcimi hrozbami a vojnami výrazne zhoršila. Tu i tam sa nedodržujú ženevské dohovory, ktoré majú ochraňovať humanitárnu činnosť. Pandorinu skrinku otvorila Sýria, kde často napádajú nemocnice, sanitky aj zdravotníkov. Dnes sa to deje aj v Južnom Sudáne, ale i v oblastiach, kde je dlhodobý konflikt, hoci nie zrovna vojenský, spomeňme napríklad Haiti, zničené zemetrasením v roku 2010, tam bezpečnostná situácia stále nie je jednoduchá. Ľudia poskytujúci pomoc sú častým terčom útokov. Skupiny aktívne v konflitke tak ukazujú civilistom, že v bezpečí nie je nikto. O tejto situácii by sa malo hovoriť a konať viacej.

Aký konkrétny problém ste riešili v poslednej dobe?
Dnes v noci sme sa s kolegami zaoberali práve problémami v týchto oblastiach. V Južnom Sudáne zabezpečuje MAGNA zdravotnú starostlivosť pre odľahlé komunity v štáte Jonglei, ale vlani boli všekty naše centrá vypálené. Takže pripravujeme projekt mobilnej jednotky, ktorá bude operatívne jazdiť do terénu. Aktuálne je tam v bezprostrednom ohrození života 100 tisíc ľudí, ale takmer päť miliónov ľudí sa potrebuje akútne dostať k vysokonutričnej strave. Ich jedinou potravou sú listy zo stromov a divoké plody. Tento rok je náročnejší i preto, že v Kongu boli odložené voľby, čo vyvoláva nepokoje a situácia sa mení každým dňom. Je tam konflikt, hrozí hladomor a my sa pohybujeme v oblastiach, kde okrem pomoci bojujeme zárovením s ohrozením života našich zdravotníkov.

Ale sú miesta, kde je situácia stabilnejšia, že?
Áno, napríklad Kambodža, ktorá zaznamenáva obrovský vývoj k lepšiemu. Máme z toho veľkú radosť. Podarilo sa nám zaviesť program pre pacientov s ťažkou podvýživou v 36 zdravotníckych centrách a vďaka úspešnosti implementujeme náš model postupne ďalej. Rovnako vidíme výborné výsledky aj v oblasti liečby detských HIV/AIDS pacientov.
 

MAGNA bola označená za pokračovateľa Nicholasa Wintont. Ako to vnímate?
Je to samozrejme veľká pocta. Ešte počas jeho života sme sa niekoľko krát stretli a zostali sme v kontakte s jeho dcérou Barbarou. Je to krásny odkaz, vážime si to, no sama si netrúfam porovnávať naše aktivity. Snažíme sa robiť všetko s pokorou, a uvedomujeme si, že na nás čaká ešte množstvo práce.
 

Vráťme sa späť k Vašej rodine. Zara vraj sama rozdávala jedlo ľuďom v núdzi...  
Deti sú veľmi vnímavé, majú úžasnú mieru empatie, ktorú dospelí často potláčajú. Je pre ne prirodzené reagovať na situáciu spôsobom, ktorý poznajú. Takže keď Zara videla na ulici hladné deti, rozdávala im svoje jedlo – bez akejkoľvek nápovede. A popritom sa sama nevie v pokoji najesť, nikdy nemá čas a od stola ju odpútava množstvo iných záujmov. Alebo počas cyklónu Hayian, kde sme riešili prvú dodávku liekov a zdravotných zásob pre zničené Filipíny, iniciatívne zorganizovala zbierku hračiek pre deti z postihnutých oblastí. Je vystavená situáciám a výzvam, ktoré väčšina jej vrstovníkov nepozná. Snažíme sa jej všetko vysvetľovať, ale je ťažké zodpovedať otázku: Prečo sa vojna nekončí? Ona je takým zvedavým človekom, občanom, ktorý má napriek svojmu nízkemu veku predstavu o tom, čo trápi ľudí a ako by mala vyzerať pomoc.
 

A ako reaguje Ambra?
Funguje model, že mladší súrodenec ide po stopách staršieho a je ním inšpirovaný. Vďaka tomu sa učí veľa vecí rýchlejšie, tiež má silnú empatiu a podobné nápady ako Zara. Priatelí sa s jej kamarátmi a trávi veľa času s nami dospelými, takže je na svoj vek veľmi rozumná.
 

Darí sa Vám u dievčat udržiavať povedomie o domove?
To je dobrá otázka. I keď sú na misiách jediné zo strednej Európy, vedia, odkiaľ pochádzajú a sú na to patrične hrdé. Udržiavame stály kontakt s Prahou a Bratislavou, obe sa vždy tešia na našu širokú rodinu. Pozerajú české aj slovenské rozprávky, majú rady naše sladkosti a jedlá. Zároveň sa cítia, aspoň u Zary to pozorujem, ako "citizen of the world" obyvateľky zeme. Domov je pre ne aktuálne tam, kde sme my a nemyslím, že by pre ne predstavovali hranice nejakú prekážku. Cestovanie a presuny národov, iné jazyky... To všetko je pre ne samozrejmosťou.

Čo pomáha Vám usadiť sa na nových miestach?
Nenapadá mi žiadna konkrétna vec, bez ktorej by som sa nezaobišla. Žiadny talizman, obľúbená drobnosť. Na cestách som už tak dlho, som takým nomádom, že som sa naučila brať so sebou veľmi málo vecí. Balenie mi trvá približne dvadsať minút. K životu potrebujem naozaj minimum vecí. V niektorých oblastiach si môžete dovoliť nadštandard, napríklad v podobe kávy alebo čokolády (pre ktoré mám slabosť), ale tam, kde nie sú dostupné, si zvyknete žiť bez nich a nemáte na ne ani chuť. Každý humanitárny pracovník sa určitým spôsobom musí vytrénovať.
 

Hrozilo niekomu z rodiny priame nebezpečenstvo? Cítili ste niekedy strach?
Všade máme prepracovaný systém zabezpečenia, takže riziko je minimalizované. Aj keď stať sa môže hocičo. Osobne som bola veľa krát v nebezpečných alebo nepríjemných situáciách, pričom tie najhoršie prídu nečakane. Neraz si uvedomíte riziko až spätne. Preto si musíte dávať stále pozor. Pocit strachu sa snažím eliminovať, pretože vedie k nesprávnym rozhodnutiam. Strach si teda v živote nepripúšťam. Neni som ale typ človeka, ktorý by bezhlavo riskoval. Skôr ide o to, že akceptujete situácie, ktoré vznikajú automaticky s rozhodnutím ísť pracovať do nepokojných oblastí. Hlavou Vám prebehne všeličo... Ale nikto z nás sa nerúti bez rozmyslenia do úplne prvej línie.
 

Spomeňte nám nejakú nečakanú situáciu.
Takých je veľa. Napríklad v utečeneckom tábore na severe Keni vznikol počas našej návštevy nečakaný konflikt medzi skupinami utečencov a došlo aj k prestrelke. Alebo v Keni na somálskej hranici sme mali v roku 2011 veľký projekt pre hladujúcich – päťsto metrov od našej nemocnice vybuchla bomba. Práve v tej dobe tam začali aj únosy humanitárnych pracovníkov.

Máte kurz sebaobrany? Nosíte zbraň?
Nesmieme nosiť zbraň, to je vylúčené. A kurz sebaobrany nemám. Zatiaľ sa nestalo, že by som sa musela brániť, ale teoreticky viem, čo treba robiť. Je to skôr o mentálnej príprave. Základom je snaha vyvarovať sa takých momentov, nereagovať na agresiu agresiou. To vedie vždy k zhoršeniu situácie. Konflikty sa oveľa lepšie riešia s odstupom a pokojom.

Pred piatimi rokmi ste šokovali opisom znásilnených detí v Kongu. Dúfam, že je to už minulosťou.
V niektorých oblastiach sa to naozaj zmenilo. Podarili sa veľké veci. Poskytujeme komplexnú zdravotnú, psychosociálnu a právnu pomoc. To znamená, že obete môžu ísť na políciu a nemusia sa báť obviniť tých, ktorí páchajú také zverstvá. Často sú to susedia, členovia rodiny, učitelia. Téma znásilňovania je obzvlášť citlivá a vyžaduje extrémne profesionálny a dlhodobý prístup, aby sa zmenilo správanie a hlavne myslenie ľudí v danej komunite. To sa väčšinou nepodarí vysvetľovaním. Musia vidieť konkrétne zmeny na vlastné oči. Stretnúť dievčatá, ktoré sa liečili a pomohlo im to. Vidieť, ako zasahuje polícia, ktorej príslušníci boli školení v našich programoch. Predtým žili v komunitách v letargii – áno, deti sú unášané a znásilňované, jednoducho je to tak a vinníkom sa nič nestane. Dnes rozumejú, že sa to dá riešiť, že sa dá pomôcť obetiam a ich rodinám. V kritických oblastiach vznikol systém dobrovoľníkov, ktorí napríklad sprevádzajú deti na ceste zo školy. Takéto zapojenie domácich je prvým krokom k úspechu.

Klobúk dole...
Podobne postupujeme v oblastiach Južného Sudánu, kde je bežné, že každa druhá tehotná žena je v ohrození života alebo zomrie pri pôrode na bežné komplikácie. Donedávna to bolo samozrejmosťou, no dnes už vedia, že sa tomu dá predísť. Vedia, že stačí včas rozpoznať problém a dostaviť sa do funkčného zdravotníckeho zariadenia, ktoré je vybavené nielen prístrojmi, ale aj zdravotným personálom.

Ste matkou dvoch dievčat. Ako sa dokážete vyrovnať s tými hrôzami?
Konkrétny recept nemám, ale zažila som toho tak veľa, že som sa už naučila svoje pocity a zážitky „ventilovať“. Mám veľkú dávku čierneho humoru, pre človeka zvonku často nepochopiteľného. To, že sa viem pousmiať i nad tragickou vecou, je určitá forma terapie. Poznám ten pocit, kedy je toho na mňa veľa a potrebujem si vyčistiť hlavu a brucho, pretože tam sa hromadí stres z emócií. No naučila som sa ho väčšinou ovládať, precitlivenosť naozaj nie je namieste. Počúvnem aj kolegov, ktorí vycítia, kedy sa nemám dobre a prinútia ma urobiť si prestávku.

Aké ďalšie vlastnosti sú nevyhnutnosťou pre Vašu prácu?
Základom je otvorená myseľ a spomínaný pud sebazáchovy. Na jednej strane je ochota vzdať sa pohodlia a vybrať sa do rizikových oblastí, no na druhej strane je rovnováha zdravého rozumu. A určite pokora a napojenie na normály život. Pokiaľ prevláda pocit, že človek môže spasiť svet a nie je nič dôležitejšieho ako to, čo robí on, je to veľmi nebezpečné. Je potrebné vrátiť ho opäť k zemi a zbaviť ho spasiteľského syndrómu. Rovnako je dôležitá aj sebareflexia, schopnosť uznať chybu. Je predsa normálne, že pod tlakom nejakú spravíme. Veľkou výzvou je naučiť sa pracovať s hnevom, ktorý Vás tvárou v tvár nepochopiteľným a strašným veciam prepadne. Hnev vyčerpáva a brzdí v správnom rozhodovaní.

Čím získavate dôveru ľudí s odlišnou mentalitou, aby vôbec vašu pomoc prijali?
Naznačila som to na príklade Konga a Sudánu. Brzdou sú často paradoxne staré ženy, používajúce metódy, ktorými chorým škodia. Musíme prekonať kultúrny rozdiel a veľakrát až archaické pohľady na riešenie problému. Záleží aj na tom, ako sa to snažíte vysvetliť. Preto zapájame do komunikácie miestnych spolupracovníkov. K čomu by sme mali funkčnú nemocnicu, do ktorej by nikto nechodil, pretože prevláda dojem, že tam je zlá energia? V takom prípade pomôže usporiadať podľa miestnych zvykov rituál, "duchovné" otvorenie. Inokedy zafunguje, keď príde žena s ostrým jazykom ako ja – a vyháda si so šéfom komunity, aby pustil svojich ľudí do nemocnice. To sú tie úsmevnejšie príbehy.
 

Kde na svete sa Vám najviac páčilo, kam by ste sa vrátila ako turistka?
Maminka hovorila, že si vyberáme v úvodzovkách fantastické destinácie. Väčšinou som videla to najhoršie, krajiny s veľkým konfliktom alebo problémom, kde by ste čakali, že sú ľudia nešťastní, smutní a agresívni. Opak je pravdou. Najviac zasiahnutí Vás často privítajú s krásnym úsmevom, ochotou podeliť sa o jediný tanier polievky a čaj, ktorý majú. Nemám preferencie, milujem Afriku a Latinskú Ameriku, Áziu aj Blízky východ…
 

Viete vypnúť a len sa povaľovať na pláži? Alebo všade rozmýšľate o nových centrách?Neviem, či bohužiaľ, alebo vďaka bohu, ale nemám rada leňošenie na dovolenke pri mori, musíme byť aktívni. Kto ma pozná, vie, že často pracujem aj v noci, na úkor spánku. Asi by som na sebe mala popracovať, aby som dokázala vypustiť povinnosti a poriadne odpočívať. Ale keď je najhoršie, vedia ma vzpružiť moje deti, sú to úžasné bytosti – aspoň s nimi viem vypnúť.

 

Skutočne nemáte nejakú svoju osobnú radosť, záľubu, šport?
Mám rada jogu, na nič iné si neviem urobiť čas. A keď sa mi trochu pracovne uľaví, hneď si prihodím niečo ďalšie. Je pravda, že dávam viac pozor na ostatných než na seba… Drobné radosti prežívam pri dobrom jedle a pití, extrémne milujem sladké. Najlepší darček je pre mňa cestovanie do miest, kde sa dobre varí – buď už v reštaurácii, alebo na ulici. Taká ázijská alebo libanonská kuchyňa… Avšak najviac mi chutia klasické jedlá od maminky: rezeň, knedle, buchty.

Ste vraj s mužom filmoví fanúšikovia, v akom najkurióznejšom kine ste sa ocitli?
Vo väčšine miest, kde pracujeme, kiná nemajú. Pred prevratom bolo v Južnom Sudáne zvykom premietať filmy vonku, dnes majú bohužiaľ iné starosti. V Kambodži už nejaké kiná sú, avšak problémom býva výber filmu. Naposledy som tam išla do kina so Zarou na nejaký detský kreslený film. S Martinom sme videli francúzsku komédiu "Bien venue a Marly-Gomont" o lekárovi, ktorý prišiel v 70. rokoch zo Zairu na francúzsky vidiek. Bolo to podľa skutočné udalosti, veľmi vtipné a poučné.

Keby som sa rozhodla prispievať 4 eurami mesačne, čomu konkrétne môžem pomôcť?
Náklady na liečbu chorého dieťaťa v MAGNA nemocnici (alebo nami podporovanom zdravotnom centre) sú 2 eurá na deň vrátane liekov, vyškoleného personálu aj zdravotného materiálu. Sto percent z Vášho daru v Českej republike ide priamo na liečbu a záchranu detí v teréne. Máme veľké šťastie, že náklady na kancelárie a fundraising sú pokryté z iných zdrojov. S Martinom a viac než 800 kolegami sa snažíme finančné dary efektívne a rýchle využívať. Aj 4 eurá dokážu zachrániť život.


Autor: Klára Říhová
Zdroj: Príloha STYL denníku Právo (Česká republika)

Pomáhať deťom s neľahkým osudom môžete aj Vy. Zapojte sa do pravidelnej MAGNA pomoci a staňte sa MAGNA Záchrancom.